Priebeh Bitky 

2. fáza bitky - likvidácia výsledkov nemeckého postupu (26. december - 25. január).

Útok sa začal 16. decembra 1944 o pol šiestej ráno. Osudné ráno, začali na americké pozície na asi 145 km širokom fronte medzi Monschau na severe a Echternachom na juhu dopadať delostrelecké granáty z vyše 2000 nemeckých kanónov. Pre zlé počasie spojenci nemohli využiť svoj ohromný letecký potenciál a otupovať ostrie nemeckého postupu neustálymi útokmi zo vzduchu ako to robili predtým. 1. deň ofenzívy bol pre Wehrmacht úspešný. Na hrote nemeckého postupu sa pohybovali najmä kvalitné jednotky Waffen SS. Išlo najmä o 6. tankovú armádu pod vedením Josepha „Seppa“ Dietricha na pravom krídle, 5. tankovú armádu Hassa von Mantuffela na ľavom krídle a 7. armádu Ericha Brandenbergera, ktorá mala zaisťovať vzniknutý výbežok pred útokmi z juhu. Nemci dokonca nasadili v tyle amerických vojsk špeciálne komando pod velením Otta Skorzenyho. Jeho vojaci prezlečení do amerických uniforiem mali za úlohu robiť zmätok v tyle Američanov, čo ich následne prinútilo robiť prísnejšie kontroly na cestách. Niektorých sa im tak podarilo chytiť, no väčšina z nich unikla späť k nemeckým jednotkám. Jednou z prvých reakcií spojeneckého velenia bolo vyslanie bojmi zocelenej 101. výsadkovú divíziu, od ktorej očakávalo, že udrží v obkľúčení dopravnú tepnu v meste Bastonge a sťaží tak maximálne nemeckú prepravu. Zatiaľ sústredilo sily, aby zastavilo Nemcov, ktorí sa rýchlo prebíjali oblasťou ďalej.

V priebehu prvého dňa sa podarilo nemeckým jednotkám miestami preraziť až do hĺbky 80 km. Najrýchlejšie postupovala 5. tanková armáda ktorá prerazila pozície 28. a 106. divízie a postupovala ďalej k svojmu cieľu, ktorým mali byť Antverpy. V tej dobe boli 422. a 423. pluk 106 divízie obkľúčené a odrezané, nemeckými jednotkami. 18. decembra sa oba tieto pluky vzdali. Nemci zajali v oblasti Schnee Eifel celkovo 7000 mužov 106. divízie, bola to najťažšia porážka americkej armády za celé obdobie 2. svetovej vojny v Európe.

Zo všetkých nemeckých jednotiek to boli práve Mantuffelovi vojaci, ktorí sa dokázali prebojovať najbližšie k cieľu ofenzívy. Dostali sa dokonca až kCalles, iba 10 km od rieky Maasy. V priebehu ich rýchleho postupu sa Nemcom 20. decembra podarilo obkľúčiť spojenecké vojská v okolí mestaBastogne, ktoré ležalo v smere nemeckého hlavného postupu. Strategické miesto bránilo vo vytvorení zásobovacej trasy pre postupujúcu 5. tankovú armádu a viazalo ďalšie útočné jednotky.

17. decembra jednotka Kampfgruppe Peiper z 6. tankovej armády, zajala po krátkom boji medzi mestami Malmedy a Ligneuville asi 120 až 150 vojakov amerického 285. delostreleckého pozorovacieho práporu. Následne ich prinútili nastúpiť do 8 radov po 15 mužov a spustili do nich paľbu z guľometov. Niekoľko mužov tento masakerprežilo. Jochen Peiper, veliteľ jednotky, ktorá tieto zločiny vykonala, bol po vojne za vraždu 308 vojakov a 111 civilistov počas bitky o Ardeny odsúdený na trest smrti. Neskôr tento rozsudok zmenený na doživotie, z ktorého ho nakoniec koncom roka 1956 prepustili.

Postavenie amerických výsadkárov brániace jednu z ciest do Bastonge

Spojenci boli zatiaľ nútení pod tlakom útokov nemeckých tankových vojsk ustupovať a ničiť výzbroj a zásoby, ktoré nestíhali evakuovať, aby sa nedostali do rúk Nemcom. Výsadkári sa však postupne bez podpory letectva dostávali do čoraz ťažšej situácie. Veľké problémy spôsobila strata nemocničného personálu, ktorý sa Nemcom podarilo zajať hneď na začiatku bojov. Veliteľ 101. výsadkovej divízie Anthony McAuliff napriek ťažkej situácii svojich vojsk odmietol Nemcami navrhovanú kapituláciu. Ako odpoveď na ponuku kapitulácie Nemcom poslal odkaz „Nuts“ (čiže cvoci, či blázni, čomu rovnako ako všetci neameričania nepochopili ani samotní nemeckí tlmočníci). Po zlepšení počasia sa spojeneckému letectvu darilo každý deň zhadzovať potrebné zásoby zbraní a materiálu pre obkľúčených výsadkárov v Bastonge. Wehrmacht s ťažkosťami naďalej postupoval i s mestom Bastonge v tyle, ale ako sa jeho zásobovacie trasy naťahovali a klesali zásoby paliva ofenzíva pomaly utíchala.

Eisenhower sa 19. decembra spolu so svojimi generálmi rozhodol nemecký útok využiť. Nemci sa totiž sami nechali vylákať z výhodných a dobre bránených postavení Siegfriedovej línie. Vznikajúci výbežok frontu, ktorý dal neskôr bitke meno sa tak pre Spojencov stal lákavým cieľom. Zatiaľ, čo sa na oboch nemeckých krídlach pripravovali mocné spojenecké vojská na odvetu, bol zvyšok spojeneckých záloh nasadený na spomalenie čela nemeckého postupu. 21. decembra sa Dietrichovym vojskám podarilo vytlačiť po ťažkých bojoch americké obrnené jednotky z St. Vith. Nasledujúci deň sa Rundstedt, ktorý dobre chápal meniacu sa situáciu, pokúsil prehovoriť Hitlera aby zastavil útok a začal sťahovať svoje vojská skôr ako ich Spojenci zničia. Hitler však naopak vyslal ďalšie posily, aby sa mohol útok ešte viac rozvinúť. Úporné boje teda pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Protiútoky početnejších spojeneckých vojsk sa začal na viacerých miestach súčasne 24. decembra 1944. Až to Hitlera presvedčilo o potrebe stiahnuť zvyšok svojich vojsk. Na nový rok sa pozície Nemcov dostali pod silné protiútoky spojeneckých vojsk zo severu i z juhu, nemecké vojská neboli schopné bez zásob vzdorovať nepriateľskému tlaku a onedlho boli zatlačené do svojich pôvodných pozícií. Wehrmachtu a SS nepomohlo ani nasadenie nových „zázračných zbraní“ ako tankov Tiger II, samohybných diel Jagdtiger, či prúdových stíhačiek Messerschmitt Me 262.

Dohra 

Postupújce spojenecké jendotky

1. januára 1945 začali nemecké vojská ofenzívu pri Strassbourgu, aby odľahčili svojim vojskám vo výbežku v Ardenách, útokmi v oblasti Alsaska aLotrinska. Veľmi poplašili Spojencov, ktorí ju však zastavili.

Do februára 1945 sa situácia na fronte vrátila do stavu z decembra 1944. Začiatkom februára začali spojenci útoky po celej dĺžke západného frontu. Na severe pod Montgomeryho smerom k mestu Aachen, v strednej časti frontu pod vedením Hodgesa a na juhu viedol jednotky Patton. Montgomeryho správanie počas obdobia bitky o Ardeny, vrátane jeho tlačovej konferencie 7. januára zľahčovalo skutočný príspevok amerických generálov v bojoch a ešte viac zhoršilo jeho vzťahy s americkým velením.

Nemecké straty spôsobené bojmi mali ťažký dopad na ďalšie dianie na fronte. Rezervy Wehrmachtu sa vyčerpali Luftwaffe znovu utrpela ťažké straty. Čiastočne aj kvôli zúfalému protiútoku počas operácie Bodenplatte, ktorý sa skončil veľkým fiaskom. Navyše situácia na východnom fronte sa z pohľadu Nemecka ešte viac zhoršila, keď sa Červená armáda prebojovávala Poľskom k Nemeckým hraniciam míľovými krokmi. Tretia ríša prinútená bojovať na dvoch frontoch sa ocitla na pokraji zrútenia.

Straty, ktoré utrpeli obe strany boli ťažké. Americké velenie priznáva stratu 80 987 vojakov (z toho asi 20 000 mŕtvych a 24 000 zajatých a nezvestných), aj keď neoficiálne odhady kolíšu medzi 70 až 104 000. Britské vojská pri bojoch stratili celkovo 1400 mužov. Nemecké najvyššie velenie vyčíslilo straty na 84 834 (15 652 mŕtvych, 27 582 nezvestných alebo zajatých a 41 600 ranených), iné pramene odhadujú nemecké straty medzi 60 až 100 000.